"Rozdiel medzi týmito dvomi pármi nie je azda nikde natoľko ostrý, ako
pri ich poňatí toho čo predstavuje manželstvo. Pokúsim sa to zosumarizovať
jednou vetou – pre Dicka a Gail je manželstvo skrinka, pre Roya a Sylviu je
to plynúca rieka.
Dick a Gail
Dovoľte mi trochu to rozšíriť. Všetky predstavy, ktoré majú Dick a Gail
o manželskom stave sú statické, tieto predstavy sa niekedy drasticky menia,
ale tá nová je jednoducho ďalšou statickou predstavou. Pre Gail je
manželstvo romantická skrinka, v ktorej má človek deti a žije šťastne na
veky vekov, neskôr je to hrozne obmedzujúca rakva potláčajúca osobnosť
človeka, tiež je to pasca, do ktorej človeka chytá záväzok, štruktúra
zotročujúca človeka, aby sa staral o domácnosť a vychovával deti, akási
bezpečná ohrada, vo vnútri ktorej môže žena prebývať bez toho, aby sa
musela „obťažovať o svojho manžela“ a azda najdôležitejšie zo
všetkého – vždy je to útvar, ktorý konštruujú iní.
Pre Dicka je ohradenie iné, ale vždy už skonštruované. Manželstvo je
tesný plot obmedzujúci slobodu, je to priestranná a pohodlná krabica
umožňujúca viac slobody ako očakával, je to kúzelná skrinka, ktorá
rieši ťažkosti ich vzťahu, je to krabica so zmršťujúcimi sa stenami
utláčajúca ho oným: „Prečo nemáš prácu? Prečo nezarábaš? Prečo
nepodporuješ svoju ženu?“. Aj Dick sa domnieva, že tieto krabice
konštruujú iní.
Len veľmi matne týmto dvom svitá, že sú to oni, kto buduje tú
štruktúru a len vo vlastnej skúsenosti dokážu nájsť kľúč k tomu, aká
bude budúcnosť ich vzťahu. Gail sa zdá byť prekvapená, keď vraví: „Je
to veľa námahy.“ Dick v podstate vraví: „Možno, že manželstvo je len
zámer, ktorého splnenie si vyžaduje čas a úsilie.“
Roy a Sylvia
Pre Roya a Sylviu manželstvo po niekoľko rokov plynie ako súčasť
súhrnného prúdu prežívania.
Keď sa Roy zaľúbil do Emily, kultúra jasne vravela: „Miluješ inú ženu a
to znamená, že nemiluješ svoju manželku.“ On však prostredníctvom svojho
konania hovorí: „To nie je to, čo vraví moja skúsenosť. Milujem ich obe,
odlišným spôsobom a z rozličných príčin. Chcem aby toto bola otvorená a
zdieľaná súčasť môjho života.“ A keď Sylvia túži po sexuálnom
vzťahu s iným mužom, kultúra vraví: „To znamená, že si neverná
žena“. Sylvia to však rieši inak, podelením sa o pocity, ktoré je veľmi
náročné vyjadriť a ktoré môžu byť bolestivé.
Z hľadiska iných aspektov ich manželstva nemôžem o tých partneroch
hovoriť oddelene. Jediný použiteľný termín je „my“. Vyjadrené
schématicky – „(My) chceme aby naše manželstvo bolo také, že nám obom
poskytne slobodu a podporu plne rozvinúť svoj potenciál.“ „Chceme, aby
naše manželstvo bolo vzrušujúcim skúmaním nových ciest.“ Chceme sa
deliť do takej hĺbky, že naplno vyjadríme aj tie zakázané, zahanbujúce,
žiarlivé a hnevlivé pocity, ktoré máme a že ich prijmeme rovnako ako
pocity nehy a lásky.“ „Chceme, aby naše rozhodnutia boli vzájomné,
založené na tomto hlbokom spolupodieľaní.“ „Chceme, aby naše
manželstvo bolo plné prekvapení, novosti, bohato sa meniacich zážitkov a
chceme byť imaginatívni pri tvorbe tejto novosti.“ „Chceme byť súhrnom
našich pocitov, ktoré v žiadnom prípade nie sú vždy jednoduché a
jasné.“
Sylvia teda môže povedať: „Teraz sa s tebou nechcem milovať, ale
pociťujem záujem o teba a ukážem ti ho.“ A Roy môže povedať:
„Pociťujem strach, riziko, cítim sa neadekvátny, preto lebo miluješ iného
muža, ale cítim tiež odvahu, cítim sa dobre poskytujúc ti takúto
slobodu.“
Moja poznámka
Keď som bol chlapec, miloval som príbehy o prvých hraničiaroch v tejto
krajine, lovcoch, bádateľoch obutých v mokasínach, ktorí sa odvážili
vkročiť do „nevyšľapanej divočiny“, prešli Alleghanske hory, riskujúc
vlastné životy, otvorene čeliac nebezpečenstvu oveľa skôr ako usadlíci,
ktorí prišli po nich.
Pri čítaní úprimných vyjadrení Roya a Sylvie o ich manželstve prežívam
rovnaký pocit vzrušenia. Sú rovnako skutočnými priekopníkmi, skúmajúcimi
odľahlé zákutia vzťahu medzi mužom a ženou. Riziká, ktoré podstupujú
sú práve také skutočné riziká, ktoré podstúpil Daniel Boone. Žijú
s neistotou a niekedy so strachom a pochybnosťami. Tiež majú cieľ, ktorý
je hmlistý aj určitý. Rovnako ako hraničiar stále pokračujúci, usilujúci
sa prebádať neznáme územie, aj títo dvaja skúmajú terram incognitam,
ktorá leží pred moderným manželstvom.
Neviem, či ich úsilie povedie k úspechu – kto by to dokázal
povedať – ale majú môj hlboký rešpekt v tom, ako otvárajú nové
cestičky naprieč divočinou ľudských vzťahov. Porušili mnohé
z konvenčných pravidiel o tom „aké má byť manželstvo“ a usilujú sa,
oddaní jeden druhému, budovať nový model trvalého vzťahu medzi mužom a
ženou. Ten stojí na neustále rastúcom sebapoznaní, na úplnom
spolupodieľaní sa aj na tých najbolestivejších a najzahanbujúcejších
osobných pocitoch, na dovolení, aby každý z nich spoločne, alebo
individuálne rástol a vyvíjal sa, na záväzku, ktorý je skutočný, ale
kolísavý, na premenlivej, prúdiacej jednote, ktorá so sebou nenesie žiadnu
záruku okrem tej o ďalšej zmene."
• urývky sú použité z knihy Carla R.Rogersa – Stávame sa partnermi (Manželstvo a jeho alternatívy),
vydavateľstvo Persona 2001
spracoval Matúš Ritomský
_____________________________________________________________________
Carl Ransom Rogers – O autorovi
Carl Ransom Rogers (1902 – 1987) je medzinárodne uznávaný psychológ. Pôsobil v poradni pre deti, neskôr sa stal univerzitným profesorom. Ťažiskom jeho záumu sa stali dospelí jednotlivci a neskôr skupiny ľudí. Je známy svojimi príspevkami k poradenstvu a psychoterapii, teórii osobnosti, filozofii vedy, encounterovým skupinám. Jeho vplyv možno sledovať na viacerých úrovniach ním vytvoreného Človekom Centrovaného Prístupu (Person-Centred Approach). Počas svojho života dosiahoľ mnoho významných ocenení za vedecký a odborný prínos. Viac informácii možno získať napríklad tu.
Je to pretvarka, nahananie sa za rozkosou
Vsetky tieto akoze otvorene pary volne sexuju s inymi. Tvaria sa,ze v primarnom vztahu su si akoze verni. Ale nikdy nikto nespomina, ze aj ich milenky a milenci su ludia, a nie len nastroje pozitkou pre otvorene pary.Je to pokrytectvo.Lebo aj ti ostatni chcu milovat a byt milovani, ci mat deti a rodinu. A tak potom sexuje vlastne kazdy s kazdym. Som len zvedavy, ze ak niekto z tychto partnerov zomrie, kto mu chodi na dusicky palit sviecu a poplakat nad stratou milovanej bytosti. Nikto, lebo je to o sebectve co najviac si v zivote uzit,posexovat, pomilovat, mat co najviac akoze lasky. Lebo vsetci sa bojime a ti v otvorenych vztahoch su zakomplexovani a boja sa este viac ako ostatni, ze niekoho stratia, tak hned maju nahradu. Je to strachu z opustenia a je to chore. Sex len nahradza akoze pocit spolupatricnosti. Chora ale ucinna teoria. Vsetci sa stretneme v posteli.