Človeče nešťastný, neodsudzuj kresťanstvo!

Človeče nešťastný, neodsudzuj kresťanstvo!

Je žiaľ objektívnym faktom, že kresťanstvo spôsobilo počas svojej dlhej histórie veľké množstvo zla. Má na svedomí veľa bolesti, nešťastia a dokonca i ľudských životov. Viď križiacke vojny, inkvizícia a podobne. A práve kvôli všetkej tejto historicky objektívne dokazateľnej negativite dnes veľa ľudí na kresťanstvo zanevrelo. Odvrhujú ho ako celok, pričom si ale neuvedomujú, že tým zároveň odvrhujú i vysoké duchovné učenie, ktoré by im mohlo výrazne pomôcť v ich osobnom, čisto ľudskom vývoji, ale predovšetkým v ich vývoji duchovnom.

Položme si totiž zásadnú otázku: je možné odsudzovať kresťanstvo, ako učenie Ježiša Krista, prichádzajúce na Zem z najvyšších výšin, priamo od Stvoriteľa a k Stvoriteľovi smerujúce za to, že jeden z najbližších Ježišových spolupracovníkov bol zradca? Vrhá vari Judášova zrada čo i len najmenší tieň zakalenia na čistotu Ježišovho učenia?

Odpoveď je viac ako jednoznačná: nevrhá!

A presne takto je to treba chápať i v celkovom historickom kontexte. Na jednej strane tu totiž máme vysoké, vznešené, čisté, ušľachtilé a nezničiteľné ideály pôvodného kresťanstva. Na druhej strane však máme stovky bezcharakterných ľudských jedincov, pokolenie Judášov v radoch kresťanstva, ktorí tieto ideály vždy iba zneužívali vo svoj vlastný prospech. Vo svoj prospech osobný, finančný, mocenský, politický, či akokoľvek iný.

Týmto jedincom boli ideály pravého kresťanstva v podstate vždy ukradnuté. Boli im v skutočnosti dobré len na to, aby mohli prostredníctvom nich efektívne ovládať iných, manipulovať inými a profitovať z iných.

Tieto dve skutočnosti sa už raz konečne ľudia musia pri posudzovaní kresťanstva naučiť od seba odlišovať. Na jednej strane totiž kresťanstvo vždy bolo a vždy bude nositeľom tých najvyšších a najušľachtilejších ideálov, avšak na druhej strane sa v jeho radoch nachádzalo, a žiaľ i nachádza mnoho bezcharakterných jedincov, ktorí tieto ideály iba zneužívajú pre svoje vlastné, zištné zámery.

Žiaľ, ľudia dnešnej doby sú zväčša povrchní. A keďže nie sú ochotní hlbšie nad vecami uvažovať, vo svojej povrchnosti všetko toto spájajú dokopy a tým pádom odsudzujú kresťanstvo paušálne, ako jeden celok. Tým ale vylievajú spolu s vodou aj dieťa. Tým totiž odvrhujú spolu s jeho objektívne historicky dokazateľnými negatívami i vysoké duchovné učenie, ktorým pôvodné a zdravé jadro kresťanstva stále je a stále zostane.

Povedzme si preto teraz niečo o dvoch základných pilieroch kresťanstva, ktoré aj napriek všetkým jeho chybám a negatívam predsa len predstavujú cestu, ktorá musí viesť každého človeka duchovne iba nahor. Cestu, ktorá ho musí viesť k Svetlu a Stvoriteľovi, ak sa vynasnaží v tomto zmysle myslieť, hovoriť, jednať a žiť.

Spomínané dva základné princípy, alebo piliere kresťanstva sú totiž v skutočnosti veľmi prosté. K ich pochopeniu a k životu podľa nich netreba žiadneho náročného teologického štúdia. Sú jednoduché, pretože sú v súlade s jednoduchosťou, ktorú vyzdvihoval samotný Ježiš slovami: buďte ako deti. Preto je i najhlbšia podstata kresťanstva priam detsky jednoduchá, stojaca na láske k Bohu a láske k blížnemu.

Pán toto jadro geniálne zhrnul do jedinej vety: Milovať budeš svojho Boha celým svojim srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou silou a milovať budeš svojho blížneho, ako seba samého.

V tomto tkvie podstata všetkého! V tomto je celý Zákon a proroci! V tejto jedinej vete je skrytá podstata celej hrubej Biblie, čiže jej Starého i Nového Zákona.

Povedzme si však niečo bližšie o dvoch pilieroch kresťanstva, aby sme pochopili, ako ich je treba správne vnímať a správne vo svojom živote uplatňovať.

Najskôr teda pár slov k láske k Stvoriteľovi. Tá spočíva v snahe o poznanie a naplňovanie jeho Vôle. Vo vážnej osobnej snahe o znovu nájdenie zdravého jadra pravého kresťanstva, očisteného od všetkých zlovoľných pokrivení a dogiem, ktoré doň účelovo vniesli najrozličnejší judáši a zradcovia, aby mohli týmto spôsobom ľahšie a efektívnejšie ovládať iných a manipulovať nimi. Je preto naozaj potrebné vyvinúť vážne úsilie o poznanie autentického kresťanstva v jeho čistej podobe, v akej ho kedysi skutočne hlásal Kristus. V súčasnosti treba vyvinúť naozaj maximálnu snahu o poznanie pravej Vôle Najvyššieho, definovanej Ježišom, pretože počas stáročí bola judášmi v radoch kresťanstva naopak vyvíjaná maximálna snaha, aby bola táto Vôľa pokrivená. Aby neviedla ľudí k Svetlu, ale iba do područia cirkví, ktoré sa stali už len čisto svetskými, mocenskými organizáciami.

A čo povedať k druhému pilieru, ktorým je láska k blížnemu? Veď predsa každý z nás dokonale vie, ako má rád sám seba! A práve takú mieru lásky a ohľadu, akú preukazujeme k sebe samým máme preukazovať i voči našim blížnym. V praxi to teda znamená, že nikdy nemáme iným robiť to, čo si neželáme, aby iní robili nám.

Tieto dva princípy, to jest láska k Bohu a láska k blížnemu predstavujú vrchol a samotnú, najhlbšiu podstatu učenia kresťanstva. Každý, kto podľa nich žije a myslí, kráča k Svetlu. A to bez ohľadu na to, či je v nejakej cirkvi, alebo nie je!

Byť v nejakej cirkvi totiž nie je vôbec nevyhnutnou podmienkou cesty k Svetlu, ale nie je to samozrejme ani na prekážku. Jediné, čo je skutočne dôležité je poctivé úsilie o reálne naplňovanie lásky k Stvoriteľovi a lásky k blížnemu v každodennom živote. Kresťanom je teda každý, kto takýmto spôsobom jedná, alebo sa o to aspoň snaží, pretože skutočné kresťanstvo sa prejavuje činmi.

Kto však tak ale nečiní, ani sa o to vážne nesnaží, môže byť aj v desiatich cirkvách naraz, skutočným kresťanom nikdy nebude.

Môže drahocenná perla stratiť svoju cenu, ak spadne do bahna? Zašpiní sa síce, ale jej veľká cena zostáva stále nezmenená! A presne tak je to i s drahocennou perlou dvoch základných a nadčasových pilierov pravého kresťanstva, ktoré nemôžu nijakým spôsobom stratiť svoju veľkú hodnotu a cenu. A to ani tým, že sú ponorené do bahna tejto Zeme.

A preto každý rozumný človek, vedomý si tejto skutočnosti je schopný vyňať drahokam z bahna, očistiť ho, aby potom čistý a jasný mohol zažiariť v jeho dlani, v jeho srdci i v jeho duši. Aby mu žiarou svojho vznešeného lesku trvalo ukazoval pravú cestu k Svetlu.

Nerozumný je však každý človek, zhnusený bahnom, vytvoreným ľuďmi samotnými, ktorý v ňom nechá ležať túto drahocennú perlu bez povšimnutia a ešte ju sám vo svojej antipatii zadupe hlbšie do bahna. Nerozumný je každý, kto ju nezdvihne a nedá si námahu, aby ju očistil. A preto ona nikdy nezažiari ani v jeho dlani, ani v jeho srdci, ani v jeho duši. A preto mu neukáže cestu k Svetlu a on bude musieť blúdiť v temnotách tejto zeme, aby v nich nakoniec biedne zahynul. Zahynul nie len smrťou tela, ale aj smrťou naveky zatratenej duše!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š