Poslané do
„Že žiarlivosť je prelud vlastnenia a že už nič také necíti, ani pri svojom manželovi, ani pri niektorom zo svojich milencov. Možno ešte chladné teplo bielych nocí, neúctu, keď telo mužovej milenky nie je krajšie než jej. Že nikdy nepochopí, ako si niekto s otvorenými očami môže priať len jednu ružu v záhrade, plnej kvetín.“
Polyamoria: Podľa odhadu z júla 2009 je len v USA viac než polmilióna polyamorných vzťahov. Hnutie vydáva vlastný časopis Loving More a upozorňuje na seba aj účasťou na Pride. Má tiež vlastnú symboliku a slovník. Najznámejšími symbolmi polyamorie sú červený obrys srdca prepletený s modrou ležatou osmičkou, modro-červeno-čierna zástava so zlatým gréckym písmenom pí a z nej farebne odvodený ILIC, ktorý je parafrázou na startrekovský IDIC (Infinite Diversity in Infinite Combinations), so zámenou slova diverzita za láska. Hoci polyamoria určite nie je sci-fi, v oblasti vedeckej fantastiky ešte chvíľu ostaneme. Jedným zo základných diel zaoberajúcich sa tematikou polyamorie je totiž najznámejší sci-fi román vôbec Cudzinec v cudzej zemi, vydaný prvýkrát v roku 1961 v skrátenej podobe (kvôli obavám vydavateľa, že niektoré scény by mohli pobúriť verejnosť). Kniha pojednávajúca o zdieľaní lásky a vody v širokom kruhu Marťanom založenej cirkvi sa stala bibliou hnutia hippies. Hipisáci písali autorovi Robertovi A. Heinleinovi množstvo listov, kde ho titulovali za otca hnutia. Tim Zell dal o sedem rokov dokonca zaregistrovať neopohanskú Cirkev všetkých svetov, opierajúcu sa o rituály popísané v knihe. Polyamoria ako taká však nie je náboženským hnutím.
Sexuálno-morálna kazuistika hippies bola podľa Ernesta Bornemana nasledovná: pohlavný styk činí ľudí šťastnými. Ukájať sám seba a nemyslieť na druhého je nemorálne. Každý človek patrí ostatným. Manželstvo je zavrhnutiahodné, pretože olupuje spoločnosť hneď o dvoch ľudí. Tomuto idealistickému konceptu naštartovanému boomom antikoncepčných tabliet a neskôr sa vezúcom na vlne disca spravil prietrž AIDS (mnoho známych umelcov a osobností sa nakazilo priamo na VIP balkóniku vychýreného newyorkského klubu 54). Ako píše Borneman, zo sexuologického hľadiska ale nie je dôvod považovať pluralizmus (súčasný pohlavný styk troch a viacerých osôb) za perverznú formu exhibicionizmu či voyeurizmu, úchylne skôr pôsobia milostné aktivity dvoch ľudí v uzavretej a tmavej izbe. Argumentuje tým, že v staroveku bol sex na verejnosti rovnako častým javom ako oddávanie sa rozkoši v súkromí a navyše, potreba skrývať sa vedie odborníka k pochybnostiam, či dotyční netrpia neurotickou predstavou, že to, čo robia, je nemravné alebo nezdravé. A keď už je reč o sexe v spálni či inde, prečo by mal byť styk viacerých ľudí neslušnejší? Freud videl v triolizme (ako sa sex v trojici odborne nazýva) zakuklenú homosexualitu všetkých troch aktérov. Zrejme sa mýlil, pretože podľa nedávneho prieskumu Davida Knoxa a Caroline Schachtovej by bola latentne homosexuálna minimálne polovica populácie. Až 71 % mužov a 28 % žien totiž chce trojku skúsiť. Predstavy mužov sa točia prevažne okolo dvoch žien. Z analýzy erotickej literatúry písanej ženami vyplýva, že najsilnejšou predstavou v erotike heterosexuálnej ženy je obraz dvoch nahých mužov ležiacich vedľa seba, držiacich sa navzájom za údy. Ak by sme spolu s Freudom považovali tento obraz za latentnú homosexualitu dotyčných autoriek, dostali by sme nezmyselný záver, že najsilnejšie podnety heterosexuality sú homosexuálne.
Hoci od jednorazovej trojky k manželstvu v troch je ďaleko, už Chammurapiho zákony povoľovali manželstvo troch ľudí. Aj u starozákonných Židov bolo takéto manželstvo obvyklé, pokiaľ sa prvá žena ukázala byť neplodná. Schopenhauer zašiel ešte ďalej s konceptom manželstva vo štvorici. Vychádzal z toho, že muž nachádza u ženy ukojenie iba na polovicu doby svojej schopnosti plodiť, takže by potreboval druhú ženu, keď prvá zostarne. Žena je zase schopná uspokojiť dvoch až troch mužov za sebou a v monogamii uspokojuje len polovicu túžby. Vzhľadom na približne rovnaký počet mužov a žien teda filozof navrhoval, aby dvaja muži mali jednu ženu, pričom po čase by si vzali ďalšiu mladicu, ktorá by im vydržala až do staroby.
Dnes polyamorná predstava manželstva v západnej kultúre nachádza podporu skôr u homosexuálov, ktorí jednoduchšie akceptujú sexuálnu neexkluzivitu ako heterosexuálna spoločnosť. Tá má problém aj s akceptovaním manželstva páru rovnakého pohlavia.
Otvorené vzťahy: Na Slovensku je polyhnutie ešte v plienkach, napriek faktu, že pre časť populácie sú monogamné vzťahy neprirodzené. Väčšina zúčastnených to však rieši neverou. K neúprimnosti navádzal dokonca aj známy sexuológ Plzák, ktorý posunul leninskú rétoriku aj do spální svojim heslom zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať. Vo svete sa pritom hovorí už nielen o sexuálnej, ale aj o vzťahovej orientácii.
Pred rokom vznikla stránka otvorenevztahy.sk, ktorá je prvým sprievodcom problematikou v slovenčine. Oboznamuje so životnými príbehmi, dáva rady odskúšané v polykomunite, vyvracia mýty a pitvá viac či menej seriózne argumenty. Jedným z najtypickejších je úvaha, že v polyvzťahu si partneri doprajú menej lásky, pretože sa o ňu musia deliť. Okrem toho, že delenie možno nahradiť zdieľaním, je tento argument pochybný aj preto, že to isté by malo platiť aj pre rodiny s viacerými deťmi. Má hádam matka menej lásky k svojim deťom, pretože sú dve či tri? Nemožno si pritom nevšimnúť, že žiarliaci partner sa podobá dieťaťu žiarliacemu na mladšieho súrodenca. Je to teda problém povahy aj výchovy. Hoci polyhnutie berie žiarlivosť ako výzvu, nie je a ani nechce byť v postojoch jednotné. Jednej časti spektra najlepšie vyhovuje polyvernosť (polyfidelity), to znamená, že partneri nemajú styk s nikým mimo skupiny, u iných dochádza ku komperzii (compersion), akémusi opaku žiarlivosti, keď pociťujú radosť z toho, že ich partner nachádza uspokojenie aj u iných. Oba termíny sa môžu aj prelínať, napokon oba zaviedla komunita Kerista, ktorá fungovala v San Franciscu dvadsať rokov a jej členkou bola aj dcéra držiteľa Nobelovej ceny Roberta Furchgotta.
Na stránke otvorených vzťahov možno nájsť tiež článok o zdanlivom paradoxe – kresťanských swingeroch, spolu s citátmi z Biblie, v ktorých nachádzajú morálnu podporu. Nájdete tam aj príbeh jedného z aktivistov, od jeho monogamného partnerstva k polygamii a rozvodu s manželkou. Existuje už aj rovnomenná skupina na facebooku.
Za vlajkovú loď polyamorie (a všeličoho iného) by sa dal považovať švédsky hudobný projekt z deväťdesiatych Army Of Lovers. Správať sa monogamne má problém aj svetoznáma Scarlett Johansson. Prince si pre istotu rovno začal s dvomi jednovaječnými dvojčatami. Polyproblematika sa rieši aj vo filmoch The Harrad Experiment a The Tribe z roku 1998, z českých filmov v komédii Chyťte doktora!
Je jasné, že hnutie má svojich odporcov, no aj tí by mohli uznať, že vzájomná dôvera by mala byť vo vzťahu jednou zo základných hodnôt a úprimnosť je na inej úrovni ako pokrytectvo.
- článok v mierne zmenenej podobe vyšiel v časopise Brejk – jún 2010
