Čo je to voľná láska?

Keď sa dobre obzriem po svete, mám pocit, akoby neexistoval žiaden úprimný model pre voľnú partnerskú lásku. A pri hľadaní odpovede na otázku, prečo tak veľa medzinárodných komunitných projektov a spoločenstiev neprežilo, odpoveď sa zdá byť celkom jasná: Rozpadli sa kvôli otázke nevyriešených ľúbostných vzťahov.

 

Ľúbostné vzťahy

 Z kultúrno-dejinnej perspektívy jednoducho nemáme žiadny model, aj keď existujú určité náznaky z doby matriarchátu a archaické príbehy úprimných ľúbostných vzťahov. V skutočnosti však nemáme žiadny obraz žijúcej kultúry voľnej lásky. Najbližšia je pravdepodobne Minojská kultúra na Kréte, keď pozeráme na ikony zašlej éry.

Ľudia, ktorí skúmajú matriarchálne kultúry neustále píšu, že tieto systémy boli celistvé a zdravé. Toto samozrejme vedie k otázke: Ako je potom možné, že vôbec vznikol a na celom svete prevládol patriarchát? Nechcem sa teraz pokúšať vrhnúť svetlo na túto otázku. Chcem len poukázať na skutočnosť, že žijeme v kultúrnej histórii patriarchátu už niekoľko tisíc rokov. Prostredníctvom patriarchálnej kultúry nastala výrazná zmena: Ženský aspekt božstva bol nahradený monoteistickým mužským bohom. Do vedomia prenikla myšlienka súkromného vlastníctva. Myšlienka vznikla okolo predstavy „Veľkého impéria“  a neskôr národného štátu.

 „Toto je moje impérium.“ – “My Nemci, alebo Američania sa musíme brániť proti…“

Myšlienka uzavretého spoločenstva, jednotného systému, ktorý sa musí ochrániť pred nepriateľom. A táto myšlienka vlastnenia sa ďalej odzrkadľuje, reflektuje v mikrokozme: v našich ľúbostných vzťahoch. Keď sa pozornejšie pozrieme na krízy v našich ľúbostných životoch, vidíme opäť ten istý obraz – agresívna obrana a opevnenie proti vonkajšiemu svetu: “Len my dvaja!“

Moja najlepšia priateľka sa môže okamžite stať mojou nepriateľkou, keď sa odváži naraziť na obranné múry hradu môjho milostného vzťahu – v prípade, že sa sama zaľúbi do môjho partnera.
„Musím chrániť majetok tohto muža. Je môj“

Alebo ináč. Muž, ktorý si našiel „svoju manželku“:
„Nech sa jej nikto neodváži ani dotknúť!“

Pozerajúc sa na to v kontexte kultúrnych dejín, vidíme ako Eros a sexualita – ktoré boli predtým svätými prameňom spoločnosti – boli odrazu uväznení vo „vzťahu“.

 

Hriešny Eros

V mytológii Starého Zákona máme obraz Adama, prvého muža. Avšak tí, ktorí sú historicky trochu rozhľadenejší, vedia, že existovala aj Lilith. Lilith, divá žena, ktorá sa odmietla podriadiť mužovi. A keďže sa odmietla podriadiť, bola vykázaná do divočiny. Ako jej náhrada bola stvorená Eva z Adamovho rebra. Eva, ako spoločnosť a manželka pre Adama. Eva, ako trvalo vinná – pretože ona bola tá, ktorá pokúšala Adama, aby zjedol jablko zo stromu poznania. Bola to ona, ktorá priniesla do raja sexualitu – a preto bola, prinajmenšom kresťanskou kultúrou zatratená, ako hriešna. Podľa jedného z ranných kňazov, bola to ona, ktorá ho zdolala, keď ho ani diabol nemohol úspešne uviesť do pokušenia.

Vidíme, že v kultúrnej histórii patriarchátu, pravdepodobne obzvlášť v kresťanstve bol Eros vyhnaný a potlačený. Bol hriešny. Objavil sa rozpor: na jednej strane Svätosť, Nepoškvrnenosť, Asketizmus a na druhej strane Sex, Rozkoš, Tma, Satan.

 

Dráma vzťahu

Dráma tohto dejinného rozporu sa odráža aj v našich ľúbostných vzťahoch. Verím, že každý z nás, kto sa vnára hlbšie do ríše lásky a milovania si je tohto procesu vedomý.

Na začiatku je fáza „zamilovanosti“: On stretne ju. Existuje obrovská túžba, veľké erotické napätie, šťastie, ktoré našli jeden v druhom. Rada by som mu povedala všetko. Všetko by som s nim chcela zdieľať. Chcela by som s ním milovať jazerá, potôčiky, polia – všetko. Aký je to len tanec lásky a slobody! V prvom rade milujete „opak“ v tom druhom. Muž je to čo nechápem, je veľká neznáma. A je tu žena so svojimi zvodnými krivkami a prsiami, so svojim zvodným smiechom, Svätá Mária! Len si uvedomte, koľko básní bolo o tejto žene napísaných.

 „Ľúbim ťa“ hovoria si vzájomne. Avšak v jadre toho všetkého sme stratili dôveru v posvätné. Spolu s dobrodružstvom a s veľkým napätím sme tiež rýchlo zažili náš obrovský strach zo straty.
„Čo sa stane keď prídem o takúto krásnu vec?“

Najprv hovoríme „Ľúbim ťa“ v atmosfére úplnej slobody.

On jej prinesie šálok čaju. Ona sa z toho teší a je šťastná; vzájomne si vyznávajú lásku.

Na druhý deň sa už môže opýtať, „Kde je môj čaj? Ľúbiš ma ešte?“
„Áno, ľúbim ťa“

A potom na tredí deň sa stále pýta:
„Stále ma ľúbiš?“

A on (už trochu urazený):
„Áááááááno, ľúbim ťa.“

Stále znovu prežívame tento reflex „spálených prstov“ v našich ľúbostných vzťahoch. Odkiaľ to prichádza? Zápasíme a bojujeme, až kým nezistíme, že neexistuje žiaden únik. Všade je tá istá dramatickosť; nespočetný počet párov a všetky  z nich utekajú do  tejto slepej uličky. Všetko kvôli tomu, že sme historicky a kultúrne vytvorili spoločenskú štruktúru, ktorá jednoducho nie je vhodná pre ľúbostné a erotické napätie.

To čo sa začalo tak sľubne sa teraz mení na okupanta a okupovaného. Opakovane nachádzame tie isté usporiadania v našich ľúbostných vzťahoch, tak ako aj v politických: napríklad tých medzi Izraelom a Palestínou , alebo medzi takzvaným „prvým“ a „tretím“ svetom.

Nevieme sa z týchto slepých uličiek sami vrátiť. Nepoznám ani jednu dvojicu, ktorá sama našla cestu von. Je možné, že po chvíli dosiahnú určitú vzájomnú solidaritu. Existujú páry, ktorým sa podarilo stať sa priateľmi, ale nepoznám žiaden, ktorý by si s úspechom poradil s erotickým ľúbostným napätím vo vzťahoch.

 

Schopnosť milovať

Vráťme sa teraz naspäť ku kľúčovému pojmu „voľná láska“. Veľa ľudí verí, že drámy by sa mohli vyriešiť, keby jeden človek mohol mať mnohých intímnych partnerov. Pravda je však taká, že rýchlo po tom ako sa „zamilujete“;  prídu ťažkostí, keď vzájomne spoznáte svoje temné stránky. Utekáte preč a skúšate to s ďalším partnerom. A v týchto situáciách sa môže nepochopená predstava „voľnej lásky“ stať zrazu vojenskou zónou. Váš partner sotva urobil niečo, čo nemáte radi a už svoju slobodu demonštrujete tým, že bežíte za iným. Alebo, keď je s niekým iným, zaklopete na jej dvere a s pocitom zlosti poviete „Dobrú noc“ – zatiaľ čo v sebe zadržiavate agresívny postoj.

Keď sa na to pozeráme takýmto spôsobom, voľná láska nemá nič spoločné s tým, koľko intímnych vzťahov mám. Voľná láska nie je záležitosť toho, či žijem monogamne, alebo homosexuálne, či som dokonca v celibáte. Ak sa na to pozrieme pozornejšie, slobodná láska nastoľuje otázku:
„Som vôbec schopná milovať?“

Pretože v podstate k voľnej láske neexistuje alternatíva. Aké je zvláštne predstaviť si, že láska „nie je slobodná“. Ozajstná otázka je:„Mám vlastnícke nároky vo svojej láske? Mení sa moja láska na otázku majetkových vlastníckych práv? Alebo skutočne milujem?“

Keď sa na to pozeráme takýmto spôsobom, cítime, že voľná láska jednoducho nie je možná mimo užšieho prepojenia so spirituálnym. Pokiaľ sú moje myšlienky naplnené strachom zo straty, budem naďalej samu seba neustále porovnávať s inými. Budem sa stále stavať do obrannej pozície voči iným a v momente, keď sa objaví strach, presuniem sa do agresívneho postoja. Avšak môžem sa tiež vrátiť k dôvere, k sebe, k otázke:  „Kto v skutočnosti som?“

Môžem milovať len vtedy, keď sa vrátim k svojmu vzťahu so svetom a spoznám svoje poslanie. Musím veriť tomu, že pre mňa existuje poslanie, ktoré musím splniť. „Som milovaná“.

Tu je miesto, kde my – ženy a muži – cítime, že sa musíme zbaviť ťarchy mnohých tisícročí, aby sme sa mohli vrátiť k základnému poznaniu:
„Som milovaný svätým zdrojom života, ako sexuálna a zmyselná bytosť, ktorou som“.

Potom zrazu zistím, že moja sloboda nepozostáva z toho, že po mne iní túžia, ale skôr v rozpoznaní a akceptovaní môjho poslania. Potom odrazu zistím, že jednoducho neexistujú súkromné ľúbostné vzťahy, ale že sa všetko deje na pozadí univerzálneho procesu. Sloboda slnka pozostáva z jeho svietenia. Nezobudí sa ráno s myšlienkou: „Och, dnes sa mi proste nechce svietiť.“

Taktiež sa nenechá zotročiť mesiacom, keby mesiac povedal: „Budeš svietiť len pre mňa“.

Slnko bude ďalej pokračovať v misii, ktorá mu bola daná božským zdrojom – odovzdávať sa sebe samému. A to je význam pre nás: Žena ktorá znova objavila svoje spojenie s božským zdrojom a prostredníctvom jeho riadenia si uvedomí svoju lásku učiť sa, slúžiť, byť pozornou, vernou a oddanou svojmu poslaniu. Zrazu bude veľmi dôležité, aby som si všimla, kde ma dnes Bohyňa vedie. Získam dôveru, ktorá mi naznačí, kedy ma Bohyňa so svojou prozreteľnosťou vedie do hlbšieho partnerstva. Stane sa mi to „odrazu“, nebudem musieť zamestnať žiaden druh donucovacej manipulácie na to, aby som sa dostal do vzťahu. Pri takejto dôvere sa nebudem musieť pýtať „Čo získam?“

 

Dôvera

Voľná láska nemá s konzumentskou kultúrou nič spoločné; namiesto toho, človek si uvedomuje, že to, čo prežíva je v skutočnosti božské. Môže sa stať, že niekedy ma voľná láska vedie do nejakých sexuálnych dobrodružstiev. Keď viem, že ma o to Bohyňa žiada, nasledujem svoj vnútorný hlas. Inokedy mi môj vnútorný hlas povie, „Teraz milujem a túžim len po jednom človeku“. Nebude mi stáť v ceste žiaden zákon, ktorý by mi povedal, „Nie, musíš túžiť po mnohých“. 

Voľná láska znamená: Som úprimná vo svojom milovaní. Keď úprimne milujem a túžim po mužovi, prirodzene chcem, aby bol schopný prísť a povedať mi, čo ho motivuje. Ale keď som v stave neustáleho strachu a môj milenec sa vracia a rozpráva mi o krásnych zážitkoch s inou ženou, potom ma hneď premôže strach: „Čo? Čo si mi to urobil? Čo ste spolu zažili?“

Keď sa začnem pýtať týmto spôsobom, muž sa predomnou uzavrie. Avšak na druhej strane, keď dôverujem, prejavím sa spôsobom, že mi môže všetko povedať – a nie len mne, ale podľa možností tiež širšiemu okruhu priateľov.  Jeho šťastie znásobuje tiež moje šťastie. Odrazu sa dostanem do úplne iného vzťahu s ďalšími ženami. Keď dôverujem, tak sa z mladších žien – ktoré možno majú krajšie prsia, alebo väčší zadok ako ja –  nestávajú moje nepriateľky.

Namiesto toho si uvedomím: „Mala skúseného milenca; to jej pravdepodobne pomôže.“ Možno sa  s ňou intímne porozprávam a poviem: „Počuj, mám niekoľko dosť skúsených priateľov; ak sa ti niekedy bude zdať, že potrebuješ niečo také, navštív ma.“

Medzi nami ženami sa týmto vytvorí úplne nový druh solidarity a začneme sa deliť o prácu, ktorú je potrebné vykonať na to, aby sme z mužov urobili takých milencov, po akých túžime. Priateľky sa stretnú a povedia:

„Počuj, bol tak isto plný sám seba ako včera? Čo môžeme urobiť preto, aby sa to zmenilo prijateľným spôsobom?“

Návrat k láske

Tak ako sa cnosť považovala pre mníchov  a mníšky za cieľ, keď chceli viesť zbožný život v predchádzajúcich storočiach, tak teraz začneme zakladať kláštory slobodnej lásky v ktorých bude Eros sám o sebe zbožným zdrojom a my si ho budeme vážiť a nasledovať ho, tak akoby sme nasledovali samotnú Bohyňu. Rada by som teraz zacitovala zo svojej knihy „GRACE“ (milosť). Po tom, čo som opísala zápas, ktorý prebieha medzi pohlaviami v ľúbostných vzťahoch, snažila som sa opísať, ako sa z toho dostať.

„Ako unikneme z tohto dejinného šialenstva? Najdôležitejšia zo všetkého je vnútorný spôsob bytia ktorým odpovedáme na to, čo zažívame. Zápas začína v momente, keď sa stotožníme s našim zlým svedomím.“

My ženy – a teraz rozprávam hlavne o našej histórii žien –  veľmi rýchlo nadobudneme pocit, že sme obete, často bez toho, aby sme si to uvedomovali. Nie je to prekvapujúce, ak berieme do úvahy minulosť z ktorej sme vyšli. Ako „obete“ automaticky začneme proti mužom bojovať. Okamžite začneme jednať ako vo filme. Vieme zahrať všetky drámy.

To je obvykle ďalší stupienok, na ktorom mrháme množstvo času. Najprv zahráme drámu, potom bojujeme proti mužovi, potom si uvedomíme čo sme urobili, cítime sa vinné ďalšie tri týždne a myslíme si: „Teraz som skutočne zlyhala. Nikto ma viac nebude rešpektovať, lebo som sa správala tak zle..“

 Verím však, že časom budeme schopné zbaviť sa takéhoto správania. Namiesto toho prehĺbime vlastnú kreativitu.

„Pretože v konečnom dôsledku aj ego hľadá návrat ku svojmu pôvodnému zdroju, k láske a milovaniu. Usiluje sa o návrat k samotnej láske, o návrat k Bohu. Avšak to čo chce najviac je tiež naplnené najväčším strachom, aký existuje. Zakaždým, keď sa ego priblíži k pravému naplneniu a prerodu, obvykle začne bojovať ešte viac. Znásobuje svoj zápas, pretože tuší, že ináč by sa muselo poddať a vzdať. Hneď ako si začneme uvedomovať tieto procesy, celá situácia sa stáva ľahšou a jednoduchšou. Keď spoznáme toto ego v našom vnútri, môžeme spoznať, prijať a napraviť chyby ešte rýchlejšie. Predovšetkým, už viac nemrháme toľko času sebaobviňovaním.“

Takže, vždy keď nastane nepríčetnosť, ktorá nás tak silno núti veriť tomu, že „Ja mám pravdu“, mali by sme tak rýchlo ako je to možné uznať, že sme opäť raz mýlili. Dokonca aj v situáciách, keď máme v skutočnosti pravdu, tento druh boja nemá zmysel.

 

V hĺbke bytia

Akosi neohrabane, ale napriek tomu presvedčené pokračovať, začíname chápať spôsob akým je usporiadané naše myslenie. Začíname vytvárať nové spôsoby, ktoré nás vedú k iným spôsobom milovania. Avšak akékoľvek štruktúry, ktoré zriadime navonok budú mať šancu byť vo svete účinné vtedy, keď naozaj uvidíme vnútornú cestu a budeme ju nasledovať. 

Chceme vedieť a chceme byť vyliečené. Upustili sme od dramatizovania a boja. A odrazu začneme veľmi intenzívne vnímať, že nikto pred nami neuzavrie svoje srdce, ak my neuzavrieme to naše pred inými. Láska sa nám nemôže stratiť, keď sami ľúbime. A skutočná láska vždy začína s láskou k sebe samým. A to neznamená narcistickú sebelásku. Len človek, ktorý prijal samého seba a stotožnil sa so sebou, môže povedať áno inému z najúprimnej­šieho srdca.

V podstate nášho bytia sa stále dá nájsť táto hlboká čistá krása. „Som božský zázrak“. Toto semeno v nás je neporušiteľné. V kresťanských pojmoch, je to Kristova podstata v nás. Nikto sa ma nevzdá, ak sa sám seba nevzdám. Keď budem milovať, láska si vyšliape svoj vlastný chodník. To niekedy vedie k väčšej blízkosti, inokedy k väčšej vzdialenosti a inokedy k osamelosti, ale nikdy nie k opustenosti. Toto najnovšie zistenie stojí v protiklade všetkej dramatickosti a našim martýrskym komplexom, keďže v najhlbšom jadre seba samej nie si nič iné, než pozemskou podstatou Boha.

Ako by sa Boh mohol vzdať sám seba? Každý a všetky zúfalé pokusy identifikovať sa s čímkoľvek iným, než božským zdrojom sa udiali len preto, lebo sme zabudli na božskú iskru v nás samých. Skôr či neskôr sa  musíme vrátiť, keďže nič iné nám nezabezpečí dostatočný základ. V tomto zmysle je usilovanie sa o voľnú lásku cestou k nášmu zdroju. Môžete sa takmer baviť na náhlom zistení, že všetko čo spôsobilo takýto divý zápas vo vás v skutočnosti nie ste vy. Je to kolektívne telo v našich dejinách, dejiny žien, našej krajiny, našej vlastnej rodiny.“

Spoločenstvo

Základným bodom ako pre vybudovať globálne stratégie pre mier  je zriadenie škôl pre lásku. Miesta, kde sa môžeme zjednotiť a nájsť cestu späť k týmto spôsobom milovania, dôvery a vzájomnej úprimnosti. Na to, aby sme to vedeli uskutočniť, potrebujeme školy v ktorých sa odvážime študovať a porozumieť Erosu. A vytvoriť  ho vo všetkých formách a aspektoch medzi nami a spolu s inými mužmi a ženami, ktorí sa usilujú nájsť novú mierovú kultúru.

To je môj pokus ponúknuť nové myšlienky na túto veľkú tému „voľnej sexuality“ a „voľnej lásky“. Predtým, než svoj prejav uzavriem, chcela by som opäť zdôrazniť, že verím, že voľná láska je možná iba v rámci širšieho spoločenstva ľudí – komunity. Nie je možné nájsť súkromné osobné riešenie tejto záležitosti. Potrebujeme okruh priateľov, spoločníkov okolo nás. V opačnom prípade upadáme naspäť do našich starých dramatických ľúbostných vzťahov. V situáciach, kedy nestači opora osobného milenca, potrebujeme širšiu spoločnosť blízkych priateľov. Pokúste sa vyriešiť svoje konflikty v ochrannej sfére spoločenstva. Ak sa s nimi účinne vysporiadame – vytvoríme cestu aj pre iných.

Tak láska možno bude mať šancu!

 

zdroj: prednáška odznela v rámci Tamera Summer University 2007
preložila Denisa Siegfriedová, spracoval Matúš Ritomský

_____________­________________________­_________

Sabine Lichtenfels – O autorke

Sabine Lichtenfels je teologička, spisovateľka, autorka divadelných hier, mierová aktivistka a matka dvoch dcér. Narodila sa v roku 1954 v Nemecku. Ako sama hovorí: „O detstva som bola v intímnom spojení s božskou existenciou. S ňou som v tichosti zideľala všetky svoje nádeje, ako aj otázky o zmysle života“.

V dospelosti zažila radosti veľkej lásky, materstva, manželstva, ako aj strasti, ktoré prinášajú žiarlivosť a rozvod. Neskôr, v roku 1978 stretla sociológa Dieter Duhm, čím začal jeden z neobyčajných príbehov lásky, kedy spoja svoju energiu dve silné osobnosti inšpirované rovnakými cieľmi: víziou budúcnosti bez vojen a tvorením kultúry mieru založenej na láske a zmierení pohlaví. Dlhé roky ich spolupráce vyústili do projektu „Healing Biotopes“

V roku 1995, spoločne s Dieter Duhmom a s podporou širšieho kruhu priateľov, kúpila vhodné pozemky pre vybudovanie komunitného centra, ktoré je ďalšou fázou ich projektu, miestom pre skúmanie sociálnych, ekologických, spirituálnych a technických aspektov komunitného života. Toto miesto sa nazýva Tamera a nachádza sa na juhu Portugalska.

Viac informácií o projekte Tamera, nadácii Grace a ďalších aktivitách Sabine Lichtenfels nájdete na internetových stránkach:

http://www.sabine-lichtenfels.com

http://www.tamera.org/