Dieťa v otvorenom vzťahu

Rodičovstvo a milenectvo

Po nejakom čase som došla k záveru, že niektoré osobné problémy ako majetníctvo a žiarlivosť sa dajú riešiť pomocou otvorených vzťahov. Pre mňa to určitú dobu znamenalo mať príležitostné vzťahy s možnosťou slobodne vytvárať nové zväzky a dovoľovať to isté ľuďom, s ktorými som bola. Naučila som sa mnoho, no až vtedy, keď som začínala byť znova zaľúbená a zvažovala som dlhodobé záväzky, sa začali princípy otvoreného vzťahu zhmotňovať v praktickej podobe.

Výsledkom bol vzťah, ktorý fungoval niekoľko rokov, až som sa rozhodla otehotnieť. Ja a môj partner sme vtedy ešte intenzívnejšie začali vnímať, že náš vzťah vybočuje z hraníc spoločenského status quo a všetko, čo robíme, je nové a iné. Experimentovať a hľadať je jedna vec, iná vec je však odvaha svoje presvedčenie a princípy odovzdávať deťom. Rodičia predstavujú svoju verziu sveta ako skutočnosť, čo je síce skľučujúca, no zároveň aj vzrušujúca zodpovednosť.

Jedným zo záverov, ku ktorým sme došli, bol, že je dôležité oddeľovať rodičovstvo od milenectva. To, že ste matkou alebo otcom naozaj nemá nič spoločné s tým, či ste naveky zaľúbení do tej istej osoby. S týmto vedomím sme hodlali zachovať otvorenosť nášho vzťahu – bola to pre nás najspoľahlivejšia a najflexibilnejšia voľba pre budúcnosť. Otvorený vzťah časom môže rásť a vyvíjať sa všemožnými smermi. A práve v oblasti rodičovstva bola požiadavka rastu a vývoja najväčšia. Museli sme prehodnotiť všetky naše očakávania, definície a záväzky ohľadom partnerstva a taktiež prebudovať naše hranice. Hranice sa museli presne vymedziť a rešpektovať viac než kedykoľvek predtým.

Tehotenstvo – obdobie budovania dôvery

Tehotenstvo bola jedinečná a hlboká skúsenosť prešpikovaná emóciami, vrátane neistoty a pochybností. Je dôležité sa s týmito emóciami vedieť podeliť a dôkladne ich preskúmať. Za tých deväť mesiacov sa toho udeje veľa. Pre príčiny, ktoré už boli spomenuté v článku „Niekoľko rád pre otvorenné vzťahy“, by bolo vhodné, aby ste sa zdržali všetkých milencov. Toto obdobie je dôležité pre budovanie dôvery, plus objavuje sa nový aspekt – pohlavné zdravie môže mať následky pre dieťa. Budúca mamička taktiež priberá na váhe a nemusí sa cítiť najlepšie. Nepredvídateľné návaly hormónov a stále širší pás sa zvládajú len ťažko. Žena s dieťaťom sa môže cítiť sexy ako nikdy predtým, ale môže to byť aj presne naopak. A nakoniec, treba vyvinúť obrovskú energiu na ovládanie žiarlivosti pri pomyslení, že sa milenec pri pohlavnom akte nachádza tak blízko spoločného dieťaťa.  

Toto je zvláštne a jedinečné obdobie vo vašom živote. Nebude vôbec prekvapujúce, ak vo vašom vzťahu bude všetko iné. Potrebovala som svojho partnera požiadať o to, aby bol chvíľu monogamný. Ak sa aj nerozhodnete pre monogamiu, každý zainteresovaný by mal dopodrobna preskúmať svoje miesto vo vznikajúcej novej rodine. Toto je najlepší čas na to, aby ste sa vo vašom vzťahu pripravili na nádherné, ale tvrdé časy. Každá trhlina sa bude zväčšovať pod stresom tesnejšieho kontaktu, ktorý je pre spoločné rodičovstvo charakteristický. Obaja prechádzate zmenami. Rýchlo sa dostávate do novej emočnej oblasti – úcty a rešpektu.

Otvorený vzťah a starostlivosť o dieťa

Po narodení dcéry prišiel čas na opätovné prehodnocovanie. Prvý rok bol kritický, ak hovoríme o budovaní silných a dôveryhodných základov, ktoré by mali trvať celý život, teda celý život našej dcéry. Spoločná výchova dieťaťa znamená spoluzodpovednosť, ktorá vytvára vzájomnú závislosť, prenechávajúcu menej priestoru pre vlastný úsudok. Boli sme konfrontovaní vecami, a aj my sme začali rozoberať veci, ktoré by nám nikdy neprišli ani na um. Bývali sme spolu, žili sme spolu veľľmi blízko a neustále sme sa venovali dennej starostlivosti o dieťa. 

Časový tlak býval niekedy neuveriteľný. V prvé roky života vyžaduje dieťa takmer neprestajnú pozornosť. Ja som taktiež potrebovala pozornosť, môj partner a náš vzťah tiež. Pridajte do toho prácu, povinnosti (za týždeň sa nám nakopilo viac bielizne než predtým za celý mesiac), spánok a jedenie. O nejakom spoločenskom živote nemohlo byť ani reči. Nemali sme čas ani na „naše vlastné veci“. A predsa sa nám podarilo otvoriť sa znovu ako predtým.

Obdobie monogamie pre nás po príchode dieťaťa nemuselo pokračovať, no boli sme si veľmi dobre vedomí toho, že už plávame na inej lodi. Už žiadne chodenie von a neskoré príchody domov, pretože by to znamenalo, že celá zodpovednosť by spadla na plecia jednej osoby. Osoba, ktorá bola sama s dieťaťom veľmi bolestne cítila neprítomnosť toho druhého. Čas s našou dcérou nebol mojím časom, ale skôr jej. Skúste začať riešiť nejaké srdcové bôle, keď je tu malá, ktorá sa dožaduje pozornosti. V dôsledku toho akákoľvek aktivita, ktorá nebola spojená s výchovou dieťaťa vyžadovala podporu rodiny, či už šlo o prácu, školu, návštevu múzea alebo iných milencov. A aj keď sme hovorili o iných vzťahoch, bolo trochu trápne ich realizovať po takej dlhej pauze.

V neprebádaných vodách

Prvý raz to vyzeralo takto: boli sme na večierku a naše dieťa bolo doma s opatrovateľom. Jeden z nás mal ísť domov o normálnej hodine a keďže ja som v našej rodine ten spachtoš, bola som pripravená ísť domov ako prvá. Poprosila som ho, aby šiel so mnou, ale teraz viem, že som len chcela spoločnosť na ceste domov a do postele. Potom by mi jeho aktivity boli ľahostajné. Taktiež som si uvedomila, že mne by tá party až tak nechýbala na rozdiel od neho, ak by bol býval zostal doma so mnou. Samozrejme, že sa mu odísť nechcelo, takže som odišla domov sama a ľahla som si spať. Zobudila som sa ráno, no doma som bola len ja a dieťa. Od radosti som veru nekričala, skôr som sa zamyslela „hm, čo to asi má znamenať?“

Nakoniec mi prišiel povedať, čo to malo znamenať. Zavolal mi, aby som vedela, že už je na ceste a spýtal sa, či niečo nechcem. Doniesol mi bagetu a dohodol si so mnou schôdzku, kde by sme sa o tom porozprávali. Chcela som sa síce rozprávať už hneď, ale mal ešte nejaké povinnosti. Vydržala som, lebo urobil všetko, čo mal. Dal mi vedieť, že je dostupný, dostala som vysvetlenie a po celú dobu mi dával najavo, že je všetko okej. Bolo v poriadku, že strávil noc inde. Bolo v poriadku, že som mala také pocity, aké som mala a bolo v poriadku, že ich potreboval so mnou prediskutovať. Z jeho strany bolo utešujúce správanie toto: „Som na ceste domov, myslím na teba, čoskoro prídem a budeme spolu diskutovať o problémoch.“ Ak bol v pohode on, mohla som byť v pohode aj ja.

Celý deň som si dávala dokopy myšlienky a pocity, aby som ich potom mohla povedať môjmu partnerovi. Boli veci, z ktorých sa mi chcelo plakať, chcela som sa spýtať na príčinu a chcela som sa spýtať aj na to, či sa mám obávať. Nepotrebovala som ani nariekať, ani ho obviňovať. Počúvala som a prijala som jeho ubezpečenia. To nás, naše záväzky a našu lásku zomklo tesnejšie dokopy. Asi sme už boli súci na to, aby sme vyplávali do nezmapovaných vôd aj s naším dieťaťom.

Teraz pred nami stála iná výzva. Keďže som dva roky dojčila, čo ma pripútavalo k domu, bolo jasné, že ak by sa mal odohrať nejaký vedľajší pomer, muselo by to byť doma. Čo však znamenalo, že môj partner by musel zápasiť s mojími ďalšími známosťami už len pomyslením na to, že prídu domov.

No bol to práve on, ktorý podnikol prvý krok k tomu, aby bol náš vzťah dynamický. Niekto, koho stretol minulé leto na cestách, bol v meste na návšteve. Ten niekto, a nebolo ťažké si to predstaviť, ma hneď zaujal. Potreboval nocľah na niekoľko dní a môj partner ho pozval domov. Potom mi jednoducho oznámil, že mu dôveruje a že sa cíti byť so všetkým v pohode a (hoci svojho miesta v posteli na noc sa nevzdá) že bude v práci celý deň a ako sa my rozhodneme stráviť ten čas, je len a len naša vec. Bola som až uveličená tým množstvom porozumenia a nenútenosti, ktoré môj partner vtedy prejavil. Naozaj som potrebovala útechu od niekoho iného, než od toho, kto ma pokladal za vtipnú a žiaducu, lebo ma miloval. Potrebovala som flirtovať a chichúňať sa s niekým, kto ma považoval za atraktívnu takú, akou som bola (a v tom čase som zmenila už tretiu veľkosť oblečenia za dva roky a nevedela som, ako sa s tým všetkým vlastne cítim). Okrem toho mi môj partner tým, že mi priniesol milenca do domu, pomohol vyrovnáť sa s novými okolnosťami.

Takže takto nejako to bolo u nás. Veľa som rozmýšľala nad tým, aké to asi pre našu dcéru musí byť, keď vyrastá v inom referenčnom rámci vzťahov. V kontexte radikálneho, otvoreného vzťahu môže byť dieťa vystavené širokej škále milujúceho správania. Malí sú milujúce stvorenia, takže  vychovávať ich s vedomím, že ich môžu objať, podporiť, pochopiť alebo sa im neprestajne venovať na rôznych miestach, je neoceniteľné. Nechcem tým povedať, že táto dynamika vzniká len preto, že sú nablízku iní milenci, ale pretože otvorené srdce zušľachťuje rôzne zmysluplné zväzky. Mávali sme predsa široké rodiny, v ktorých sme spoznávali rôzne emócie. Keďže sa však táto paradigma z našej kolektívnej pamäti vytráca, je dnes užitočné do rodinného zväzku priniesť čo najviac príbuzných.

Spôsob, akým zahŕňame iných do nášho rodinného života, ukazuje nášmu dieťaťu, že to nie sú rivali v získavaní matkinej alebo otcovej pozornosti, ale že je to ďalší človek, ktorý jej pomôže dostať sa k sladkostiam alebo s ktorým môže čítať knihu a obliekať bábiky. Takto zostáva otvorená voči ľuďom, hľadá, čo je na nich jedinečné alebo čo by s nimi mohla zdieľať. Pýtame sa jej vždy na to, čo si myslí o novom spolubývajúcom a jej pocity sa vždy zohľadňujú. Nepocítila som žiarlivosť z jej strany – len vtedy, keď sa cítila byť vylúčená. No neplatí to isté na mnohých z nás?

Rešpekt k dieťaťu

Tu je ďalší konkrétny príklad nemonogamného domu: Stretávala som sa s niekým, koho som mala dosť rada, no cez deň bol veľmi zaneprázdnený. Čo častokrát znamenalo, že prichádzal neskoro, a to už naša dcéra spala. Keď sa ráno budila, videla, že je  u nás doma aj niekto iný. Nemala veľmi rada, že veci sa diali vtedy, keď nebola prítomná – v noci, najmä veci, ktoré sa týkali takého blízkeho človeka ako mama. Takže sme môjho neskorého milenca podporovali v tom, aby k nám prišiel skôr – aby sa s ňou hral alebo čítal knižky, aj keby to malo byť len na krátky čas. Ak si na to nenašiel čas, nemohol u nás prespať. Som si istá, že podobné veci sa dejú nám všetkým. Povedzme, že sme niekde len na jednu noc a máme sa v úmysle odtiaľ zdekovať skoro ráno, pričom v spodnej bielizni narazíme na neznámych ľudí v obývačke. Neroztopia sa ľady dovtedy, kým ma riadne nepredstavia.

Keď nám dcéra naznačuje, že nemá niekoho alebo nejakú situáciu rada, neodpíšeme jej reakcie so slovami „len žiarli“. Skúmame, čo je to, čo nemá rada. Možno, že ona a iná osoba alebo situácia k sebe nepasujú, ale často býva skôr tak, že sme prehliadli nejakú jej hranicu alebo sa  nejaká nová vytvorila a treba ju zahrnúť do zoznamu našich dohôd. Keď sa objavia takéto veci, našou rodičovskou úlohou je pomôcť jej rozlúštiť vlastné pocity a spríjemniť jej dynamiku spoločného domova. Veď jej úlohou nie je meniť pocity alebo osvojiť si mechanizmy dospelých, naopak našou úlohou je pomôcť jej sa dostať ku koreňom tohto nepokoja a zistiť, čo sa dá urobiť, aby sme vyriešili. Ja a môj partner aj v tomto prípade vyjednávame, definujeme a rešpektujeme hranice tak, ako to robíme medzi sebou. Takýmto spôsobom učíme dcéru nielen umeniu odstraňovania žiarlivosti, ale dávame jej pocítiť, že aj jej pocity a názory sú dôležité, načúvame im a venujeme pozornosť. Mnohí z nás zúfalo volajú po uznaní svojich pocitov a názorov.

Dynamika vzťahov a dieťa

Niekedy sa však stáva, že vzťahy nefungujú. Môžete urobiť všetko, čo je vo vašich silách a môže sa zdať, že vaše partnerstvo bude trvať naveky. Pravda je však iná. Jednu z nečakaných výhod otvoreného vzťahu sme objavili, keď sme sa museli s partnerom rozísť. Nie je to nikdy ľahké, a ak do toho zarátate dieťa, dom, auto a spoločný účet, vyzerá to takmer nemožne. Našťastie som sa tentokrát mohla pozerať na rozchod ako na vývoj nášho vzťah a nie ako na dramatický zlom. Po skúsenostiach z minulosti som sa definitívne chcela vyhnúť trápeniu môjho milenca, partnera, najlepšieho kamaráta a zábavača, no zároveň aj zvládať rodičovstvo sama. Otvorené partnerstvo vypestovalo možnosť vývoja, vďaka čomu sme boli schopní načrtnúť model nekonvenčnej rodiny, keď mama a otec už spolu nemienia žiť.

Našťastie sme zvládli bežné problémy, objavujúce sa pri rozchode rodičov. Napríklad, nielen my dvaja sme boli zvyknutí stretávať sa s druhými ľuďmi, ale aj naša dcéra. Zatiaľ sme u našej dcéry nespozorovali žiadne stopy žiarlivosti k novým priateľom/-kám, milencom/-kám alebo spolubývajúcim. Môže sa slobodne stretávať a zdraviť koho a ako len chce. Keďže sme vždy prejavovali city k ľuďom, ktorých máme radi, naša dcéra sa nemusí obťažovať tým, či ľudia okolo mamy či otca sú priatelia/-ky alebo milenci/-ky, ale len tým, akú predstavujú ľudskú hodnotu. Takto predchádza úzkostiam, ktoré tradične zažívajú deti rozvedených rodičov. Dcéra sa nemusí obávať výbuchov žiarlivosti ani toho, že bude musieť ochraňovať niekoho city zamlčiavaním totožnosti maminho spoločníka pri večeri alebo že bude musieť podávať správy o aktivitách toho druhého. Tieto otázky sú zložité aj pre dospelého, a nie to ešte pre dieťa, ktorého jedinou starosťou by malo byť, s kým sa dnes bude hrať. Mojím aktuálnym cieľom je vytvoriť si taký vzťah, ktorý mojej dcére umožní rásť a vyvíjať sa, a nie izolovať a kúskovať sa. Takto si možno nikdy nebude musieť vyberať medzi rodinami.

Hodnoty pre ďalšie generácie

Hoci nemám takú skúsenosť,  nie je ťažké predvídať nevýhody v prípade, že sa k otvoreným vzťahom nepristupuje zodpovedne a zrelo. Je to totiž úrodná pôda pre nedôveru a neistotu. Hranice sa musia jasne vymedziť a rešpektovať. Zodpovednosť sa znásobuje, ak k tomu prirátame ešte aj dieťa. Záväzky sú písané atramentom, nie ceruzkou.

Snažíme sa zohľadňovať skutočnosť, že vytvárame podobu sveta, aký by podľa nás mal existovať a odovzdávame ju celej novej generácii. Nebolo by na škodu, ak by sme posunuli ďalej aj užitočné a spoľahlivé stratégie na zvládanie každodenných konfliktných situácií. Vyskytla sa mnoho krát situácia, keď sme sa ja a muž, s ktorým máme dieťa, neboli schopní zhodnúť sa na ničom. No želanie dobra pre našu dcéru nás donútilo k tomu, aby sme vyvinuli a používali stratégie na riešenie konfliktov, ktoré by nás priviedli k riešeniu. V snahe ochrániť našu dcéru od hlučných scén sme si niekedy radšej písali listy a tak diskutovali o pálčivých problémoch. Stávalo sa tiež, že sme sa schádzali a prietrasali sporné body, až keď už malá spala. Taktiež sme pred našou dcérou nezhadzovali iných ľudí ani seba navzájom a snažili sa o sebe pred ňou hovoriť len v kladnom význame.

Uisťujúce správanie k mojej dcére je neoceniteľné, najmä v ťažkých časoch ako napr.: „Viem, že ti mama/oco chýbajú. No aj keď tu nie sú, je to fajn, lebo čoskoro ich znova uvidíš. Okrem toho, ideme sa zabávať." Keď sa rodičia navzájom zraňujú a znevažujú, práve dieťa absorbuje celý tento psychický odpad. Keď sa rodičia správajú voči sebe ohľaduplne, podporujú sa, dieťa môže kvitnúť v pestrej emocionálnej záhrade. Nedá sa nijako predpovedať to, čo postretne vás a vášho partnera/-ku. Najmä sa od začiatku rozprávajte. Aké záväzky od seba vyžadujete? Koľko ľudí chcete mať vo svojom rodinnom živote? Aký typ paradigmy vzťahu chcete, aby zdedilo vaše dieťa? Ako vyzerá vaša verzia rodiny?

preklad Kristína Karabová

_____________­________________________­_________

Wendy-O Matik – O autorke

Wendy-O Matik je spisovateľka, autorka knihy Redefining Our Relationships: Guidelines for Responsible Open Relationships (2002), hovorkyňa a aktivistka viacerých polyamory aktivít a hnutí za sociálnu zmenu, prednášateľka, lektorka workshopov. Prednáša na univerzitách v Kalifornii, Brekeley, San Francisco, Oakland-e a iných.

Absolvovala politológiu na University of California a pracuje tiež ako štátom certifikovaný poradca v oblasti životného štýlu, výživy a redukcie stresu.

Viac informácii o autorke sa dozviete na jej stránke: http://www.wendyomatik.com/