Žiarlivosť: pohľad do bezodnej priepasti - 2. časť

• pokračovanie – prvú časť článku nájdete tu.

Strach a úzkosť

Jednou z príčin úzkosti, ktorá sprevádza žiarlivosť je strata sebaúcty. Vynárajú sa vo vás všetky možné druhy pochybností. Nemáte dosť peňazí. Niečo nie je v poriadku s vašim telom. Ak máte nízke sebavedomie, žiarlivosť poskytne príležitosť opäť sa utvrdiť v tom, že kvôli vaším nedostatkom nemôžete byť milovaní.

Skúste pozorne preskúmať vaše myšlienky. Je možné, že na ich pozadí odhalíte staré mechanizmy, ktoré vás trápia už dlhú dobu a trápili vás už pred tým, ako ste sa stretli s vašim partnerom. Partnera teraz iba používate ako zámienku pre spustenie tých istých mechanizmov z vašej minulosti.

Dostávame sa tak k ďalšiemu spôsobu, ako sa vyrovnať so žiarlivosťou: Uvedomte si, že trápite a ponižujete sami seba, pričom situácia, ktorá vyvolala žiarlivosť nie je skutočnou príčinou vašej nízkej sebaúcty. Postavte sa tomuto faktu tvárou v tvár  a nesnažte sa viniť partnera.

Hlbším zdrojom úzkosti ako nízka sebaúcta, je strach zo straty rodinného hniezda. Jeden z dvojice v partnerskom vzťahu býva zvyčajne viac orientovaný na zabezpečenie vzťahu. V mnohých prípadoch to býva žena. V prírode sa zvyčajne samička stará o hniezdo a jeho bezpečie. Strach zo straty tohto bezpečia je zakorenený hlboko v povahe ženy. Žena zvyčajne pociťuje viac úzkosti v situáciach keď hrozí strata domova alebo iných biologických podmienok, potrebných pre zabezpečenie rodiny. Ale aj muž dokáže prepadnúť posadnutosti bezpečím. Najmä v situáciach, kedy sa žena stáva slobodnejšou a sebavedomejšou. V takej chvíli muž rovnako často zažíva pocit úzkosti zo straty bezpečia v rodinnom hniezde.

Detská úzkosť

Ešte hlbšie ako strach o rodinné hniezdo a bližšie k jadru žiarlivosti sa nachádza úzkosť, ktorá sa v človeku usídlila v jeho detstve. Pri pohľade do vlastného vnútra môžeme naraziť na rôzne formy strachu a úzkosti. Často sa s nami vlečú celý život a ich korene možno odhaliť v určitých konkrétnych udalostiach, ktoré sme prežili ako deti. Každý z nás si v sebe nesie rôzne traumy a ukryté spomienky,  ktoré sa v nás začnú hromadiť od okamihu narodenia. Neskôr v dospelosti tieto traumy vychádzajú na povrch v rôznych situáciách. Pokiaľ dokážete pozorne vnímať odkiaľ vychádzajú vaše pocity, možno zistíte, že to, čo na prvý pohľad pociťujete ako žiarlivosť následkom určitej aktuálnej udalosti, môže vychádzať z hlbších úrovní vašej pamäte.

Tieto úrovne žiarlivosti sú viac ilúziou ako realitou. Pochádzajú z minulosti, z detstva, neodzrkadľujú priamo vašu súčasnú skúsenosť a to čo zažívate v danom momente. Trápite sa úzkosťou, ktorá nemá pôvod v realite daného okamžiku.

Jadro ilúzie

Postupne sa dostávame hlbšie k jadru cibule zvanej žiarlivosť. Jadro je zdroj. Bez tohto zdroja a základu by neexistovali ani ostatne okrajové a povrchnejšie vrstvy žiarlivosti. V jadre je hlbšia forma strachu a úzkosti, ako sú tie, ktoré som stručne popisoval doteraz.

Hlbšia forma strachu sa na prvý pohľad javí, ako strach zo samoty. Objavil sa už vo vašom detstve, v situáciách  keď vás rodičia nechali samých. Zachvátil vás strach, plakali ste, kričali ste, ale nikto vás nepočul.

Hlboká úzkosť súvisí so strachom zo smrti. Vaša bytosť je tak krehká a pominuteľná. Toto poznanie je bezprostredné, skutočné.

Strach zo smrti je veľmi blízky ďalšiemu druhu strachu – strachu z lásky. Keď milujeme, strácame samých seba, strácame sa v druhom človeku. Používame výraz „fall in love“, pretože láska je ako pád do hlbokej bezodnej priepasti. Strácate svoju identitu, svoju autonómiu, zrazu máte pocit, že neviete kto vlastne ste.

Strach zo samoty, strach zo smrti, strach z lásky – všetko sú to aspekty jediného strachu. Strachu z nekonečnej prázdnoty. Smrť je pre nás vyjadrením tejto prázdnoty. Nevieme čo bude po smrti. Hľadíme pred seba a nevidíme nič iba ničotu. Táto prázdnota je v našom vedomí neustále prítomná. A žiarlivosť nás vystavuje tvárou tvár tejto prázdnote.

Všetky uvedené druhy strachu – strach zo smrti, z lásky, osamelosti a prázdnoty – sú takmer samotným jadrom. Všetky smerujú k základným existencionálnym otázkam. Je to problém vášho samotného bytia.

Žiarlivosť vo svojom jadre nie je problém vzťahu, ani problém lásky, ale náboženský problém. Žiarlivosť je problém našej spirituality.

Slovo náboženstvo nepoužívam v termínoch morálky a viery. Mám na mysli náboženstvo, ako spôsob vnímania vlastného bytia –  vašich pocitov, zmyslov, vnútornej osamelosti, vnútornej reality, ktorú intenzívne prežívate, ale nikdy ju nedokážete úplne zdieľať s druhými ľuďmi.

Každá ľudská bytosť je v určitom vzťahu so svojim vlastným bytím. Bytie je Boh. V tomto vzťahu ste úplne sami. Nikto vám nemôže robiť spoločnosť. To je to, čo robí človeka človekom – uvedomovanie si svojej existencie a jej prežívanie vo vlastnej samote.

Skutočné náboženstvo nesúvisí ani tak s chodením do kostola, ako s vašim vnútorným vnímaním vlastného bytia. Váš vzťah k vlastnej existencii je základom náboženstva a tento základ je samotným jadrom pomyselnej cibule. Žiarlivosť vrhá svetlo na samotné základy ľudskej bytosti.

Kto som?

Základná otázka ľudskej existencie znie „kto som?“. Kto je ten, ktorý stráca sebavedomie? Kto je ten, ktorý cíti všetky tieto pocity? Kto je ten, ktorý potrebuje hniezdo na svoju ochranu? Kto je ten, ktorý sa bojí? Kto je ten, ktorý hovorí „to je moje“? Kto je to klbko očakávaní ? Kto je „Ja“?

Východná tradícia používa pomenovanie „ego“. V našich západných krajinách tiež používame slovo ego, napríklad v psychoanalýze ego označuje našu schopnosť vysporiadať sa s realitou. Význam slova „ego“,v akom ho používam ja, je odlišný. Ego v mojom poňatí,  je vytvárané našimi očakávaniami,  živené túžbou vlastniť, ovládať, podmaňovať… V krátkosti – ego je tým, čo dokáže žiarliť.

Ego, rovnako ako žiarlivosť, sú ilúziami. Keď prežívate žiarlivosť, máte možnosť nahliadnuť do iluzórnych pocitov a predstáv vytvorených egom.

Môžeme si to ukázať na príklade závisti. Za prvé sa skúste pozrieť na to, na základe čoho závidíte druhej osobe – vnímate povrchnú skutočnosť a vonkajšie objekty. Netušíte či je druhý človek vo svojom vnútri skutočné šťastný. Keď pozorujete druhého človeka, vnímate iba vlastné projekcie. Neexistuje spôsob ako sa dostať do vnútra druhého človeka. Jediným spôsobom je dosiahnuť skutočné poznanie vlastnej podstaty.

Závisť porovnáva vaše ego s egom niekoho druhého. Toto porovnávanie je založené na ilúzii dvoch oddelených entít, ktoré možno porovnávať. Ale v skutočnosti druhý človek nie je objektom, ale subjektom – vnútorným, skrytým, unikátnym a neporovnateľným. Snažíme sa objektivizovať túto subjektívnu realitu, aby sme mohli posudzovať druhých a porovnávať sa s nimi.

Závisť, majetníctvo, žiarlivosť, samotné ego – to nie sú morálne alebo etické problémy. Je nepodstatné či ich označíme ako dobré alebo zlé. Dôležité je pochopiť že nie sú skutočné, že sú iluzórne. Je to otázka reality a ilúzie, autenticity a falošnosti. Keď píšem o odhadzovaní jednotlivých vrstiev, smerujem k vedomému vnímaniu. Prostredníctvom tohto vedomého vnímania môže človek pochopiť ilúzie, ktoré vytvára jeho ego.

Bezútešný pocit žiarlivosti je erupciou, hlbokou katarziou nášho ega. To je dôvod, prečo je žiarlivosť takou významnou príležitosťou pozrieť sa svojmu egu tvárou v tvár. Je to však zároveň veľmi ťažké. Vyžaduje si to veľmi ostré a vedomé pozorovanie samého seba. Ego sa obyčajne skrýva. Svoju prchavosť a krehkosť maskuje rôznymi spôsobmi – súdi, porovnáva, závidí, obviňuje. Odvádza pozornosť od samého seba k vonkajším objektom.

Ako ale ego vôbec vzniká? Čo ho vytvára? Ako vznikajú ilúzie, ktoré nám – v mene bezpečia a ochrany – spôsobujú bolesť, izolujú nás, vzďaľujú druhým ľuďom a berú nám vieru v existenciu ako takú? Všetci žijeme v strachu. A ten strach ma rovnaký pôvod ako žiarlivosť: ego.

Bezodná priepasť

Aby sme pochopili ego, musíme sa vrátiť k jadru žiarlivosti.  Strach z lásky, strach zo smrti, strach z osamelosti – na pozadí týchto pocitov je náš vzťah k prázdnote, ktorá nás sprevádza po celý život.

Jean-Paul Sartre vo svojej najdôležitejšej knihe Bytie a ničota  opísal hrôzu, ktorú v nás, ľudských bytostiach, vyvoláva vedomie vlastnej ničotnosti. Odpoveďou na túto hrôzu je naša snaha stať sa niečím. V skutočnosti sme ničím. Sme súčasťou nedefinovateľnej nezmernej prázdnoty. Z prázdnoty sme sa narodili a do prázdnoty sa vraciame v okamihu smrti. Súčasťou tejto prázdnoty sme neustále, ale uvedomenie si tohto faktu je tak desivé, tak ohromujúce, že robíme všetko pre to aby sme sa stali niečím. Vytvárame svoje ego.

Bytie a ničota, to je ego a existencia, žiarlivosť a bezodná priepasť. Smrť je neustále prítomná, v každom okamihu nášho života, rovnako ako prázdnota. Smrť je vstup do tejto prázdnoty, návrat k našej podstate, k tomu z čoho sme vzišli. A to je náš základný strach. Obranou proti tomuto strachu je  snaha byť niekým, snaha vlastniť a hromadiť. Celá štruktúra ega je negatívnou reakciou na fakt prázdnoty.

Existuje však zázračná alchýmia – tá môže nastať vtedy keď to, čomu hovoríme ego, nájde k prázdnote pozitívny vzťah. Potom sa pomaličky môžeme vzdávať svojej pripútanosti a ponoriť sa do zbožnej vďačnosti a srdečnej oslave celého bytia. Iba potom budeme schopní skutočnej lásky. Až povieme hlboké áno prázdnote, existencii, celku, nájdeme v prázdnote svoj domov. Toto je pozitívna, čistá, osvietená odpoveď na existencionálnu situáciu, ktorá nám bola daná.

Falošné idoly

Mnohí ľudia nedokážu na prázdnotu reagovať pozitívne. Snažia sa s ňou bojovať  a v dôsledku toho žijú svoje životy v strachu. Avšak je tu smrť a tá nám pripomína prázdnotu. Rovnako tak osamelosť a láska. Prostredníctvom týchto troch javov zažívame prázdnotu tu a teraz. Človek, ktorý má k prázdnote negatívny postoj bude lipnúť na svojom vzťahu, bude sa snažiť vlastniť a ovládať. Tieto napätia a bludné kruhy odzrkadľujú základný strach – našu negatívnu odpoveď na prázdnotu.

Ego vo svojom strachu chráni samé seba pred skutočnosťou. Toto je skutočné jadro žiarlivosti. V tomto jadre  stojíte žiarlivosti tvárou v tvár. Cez mnohé ilúzie, mnohé povrchné prejavy sme sa dostali až k jadru.

Čo môžete urobiť aby ste sa žiarlivosti zbavili? Uskutočniť zásadný obrat a totálne sa odovzdať láske k prázdnote. Tento obrat prinesie hlboký náboženský vhľad do vášho života. Prázdnota je tu na to aby sme ju milovali a našli si v nej svoj domov. To je to, čomu náboženstvá hovoria odovzdanie. Odovzdali ste sa prázdnote, vzdali ste sa kontroly.

Prázdnota je celok. Jednota. Zdanie, že sme oddelení od tejto jednoty je ilúzia, ktorú vytvára ego.

Človek sa môže stať posadnutý snahou privlastniť si Boha. Rovnako ako jeden človek túži vlastniť svojho milého, druhý človek cíti potrebu vlastniť Boha. Môže to byť Rama, môže to byť Ježiš, alebo to môže to byť dialektický materializmus. Každý človek rigídny vo svojom presvedčení, zosobňuje rovnaké princípy ako sú tie, ktoré vytvárajú žiarlivosť.

Žiarlivý človek a náboženský fanatik hrajú podľa pravidiel tej istej hry. Vytvárajú rovnaký odpor k prvotnému strachu z prázdnoty. Ak máte negatívny vzťah k prázdnote, stanete sa posadnutí hromadením materiálnych statkov, budete sa snažiť kontrolovať svojho milého, alebo sa stanete náboženským fanatikom, či človekom s veľmi strnulým svetonázorom.

Kto sa snaží pútať, stane sa pripútaným. Vaše ilúzie sú veľmi zraniteľné a neznesiteľná bolesť spôsobená žiarlivosťou je prejavom tejto zraniteľnosti.

To je to, čo zažívate. Okamih žiarlivosti  je nevyhnutná katarzia tohto bytostného problému.

K jadru

Vzťah s druhým človekom, rovnako ako vzťah k Bohu, môže byť cesta k odhaleniu najvyššej skutočnosti. Prostredníctvom lásky k milovanej bytosti alebo lásky k Bohu možno zažiť číru prázdnotu a jej požehnanie.

Ale ak sa snažíte vlastniť, ak si privlastňujete Boha prostredníctvom utkvelých predstáv, alebo si privlastňujete milovanú osobu prostredníctvom žiarlivosti, uzatvárate sami sebe cestu k sebarealizácii. Ak máte odmietavý postoj k prázdnote stojíte na falošných základoch ega. Osoba, Boh, alebo určité princípy, ktoré sa snažíte vlastniť, to všetko je iba projekcia ega. Nie je to skutočnosť: Vytvárate si vzťah s ilúziou, projekciou, ktorú ste sami stvorili, aby ste sa chránili pred existencionálnym strachom.

Ak sa snažíte vlastniť Boha alebo druhého človeka, bránite samým sebe zažívať pocity šťastia a radosti, aké prináša láska. Ako človek, ktorý pociťuje žiarlivosť, máte možnosť pochopiť mechanizmy, ktoré žiarlivosť vytvárajú.

Človek ktorý skutočne miluje, pociťuje ako z neho láska volne plynie navôkol. Nie je možné lásku donútiť aby prúdila iba k jednému človeku. Ak je prúdenie vašej lásky závislé na jednom človeku alebo objekte, prežívate v skutočnosti pripútanosť.

Ak skutočne milujete zažívate pocit lásky k celému bytiu. V pripútanosti však nútite lásku prúdiť iba jedným smerom. Skutočná láska preteká, plynie, žiari. Ako keď hodíte do vody kameň a kruhy na hladine sa šíria na všetky strany. Prúdenie lásky môže zaplavovať jeden objekt, ale spolu s ním zaplavuje celú existenciu. V tom spočíva božská povaha lásky.

Príležitosť, ktorú máte ako žiarlivý človek spočíva v obrátení pozornosti do svojho vnútra. Zabudnite na druhého človeka a pozrite sa tvárou tvár svojej vlastnej existencii. Vstúpte do svojej hĺbky, prechádzajte jednotlivými šupkami cibule, až kým sa dostanete k jej jadru, v ktorom leží váš vzťah k samotnej existencii.

Môjmu partnerskému vzťahu som sa učil porozumieť s pomocou môjho duchovného učiteľa. Za posledných päť rokov ma naučil rozpoznať dôležité stupne v rozvoji mojej vlastnej lásky a prekonať svoje neurotické požiadavky, ktoré som do vzťahu vkladal. Zažil som obdobia kedy som cítil veľa bolesti a utrpenia, veľa žiarlivosti. Cítil som, že žijem v strachu zo strácania. Cítil som, že nedokážem udržať vo svojom vlastníctve to, čo bolo pre mňa dôležité a zažíval som kvôli tomu neustály strach. Keď som hovoril o mojom strachu svojmu učiteľovi, povedal mi „Jednoducho miluj stále viac. Aby si sa dostal cez strach zo strácania, ktorý je vo svojej podstate detinský, ponor sa hlbšie k svojmu základnému zdroju – k vzťahu k svojmu bytiu. Ponáraj sa viac a viac do lásky.“

Ak prežívate lásku k druhému človeku alebo k Bohu, ponorte sa hlbšie do tejto lásky, ponorte sa k zdroju tejto lásky vo vašom vnútri, odovzdajte sa prežívaniu tohto pocitu a dovoľte vašej bytosti stať sa touto láskou. Odvozdajte sa láske. Budujte svoju identitu na láske. Zrazu si uvedomíte, že nie ste človek, ktorý žiarli, že nie ste človek, ktorý má potrebu kontrolovať, nie ste človek, ktorý žije v strachu. Ste láska, ktorá zažíva samú seba vo svojej hlbšej a hlbšej podstate.

zdroj: Journal of Humanistic Psychology, Vol. 23, No. 2, Spring 1983, 70–84.
preklad: Matúš Ritomský

_____________­________________________­________________________­___________

O autorovi – William Pennell Rock, M.Litt (cantab.),  PhD 

Narodil sa roku 1940 v USA (Chicago), vyštudoval univerzitu Yale v obore psychológia a dejiny umenia.

V šesdesiatych rokoch sa zúčastnil dvojročného pracovného pobytu v Indii ako člen výskumného tímu na Banaras Hindu University. Sučasťou jeho práce bol projekt nového prekladu svätých textov Upanišád. Počas svojho pobytu sa bližšie zoznámil s filozofiou Jógy. Po odchode z Indie strávil istý čas štúdiom Jungovej psychológie v Zurichu. Neskôr sa vrátil do USA, kde pracoval ako člen inštitúcie Center for the Study of Democratic Institutions v Sant Barbara.

V sedemdesiatych rokoch intenzívne cestoval po USA, v Európe, Indii a Bali, venoval sa prednáškam a workshopom, ktorých ústrednou témou bol celostný rozvoj ľudského tela, mysle a srdca. Popri tom sa intenzívne venoval praktikovaniu Jógy a štúdiu filozofie.

V osemdesiatych a devedesiatych rokoch pokračoval vo svojom súkromnom intelektuálnom a spirituálnom štúdiu, zároveň pracoval ako terapeut s jednotlivcami aj s väčšími skupinami. Známym sa stal tiež pre svoje aktivity v mierovom hnutí.