Otvorené vzťahy

Rada by som dnes hovorila na tému „voľnej lásky“. Včera, v debatnom krúžku, Renato A. zo San Jose Peace Village v Kolumbii poznamenal, že on a jeho komunita čerpajú veľa inšpirácie z projektu Tamera, ale vnímajú stále jednu nezodpovedanú otázku: „Čo sa myslí pod pojmom „voľná láska“? Ako súvisí voľná láska s globálnymi mierovými aktivitami?

Ľudia k nám stále prichádzajú a pýtajú sa: „Prečo hovoríte o voľnej láske? Nefungovalo to. Hnutie v 68 to potvrdilo.“ 

Keď hovoríme o voľnej láske dnes, pozeráme na ňu v úplne inom dejinnom kontexte. Či voľná láska uspeje, alebo nie, nie je záležitosťou krátkodobej módy. Treba brať do úvahy časový rámec mnohých generácií.

V r. 2005 som sa vybrala na púť do Izraela/Palestíny v mene organizácie GRACE. Moja cesta začala vo Švajčiarsku. Stretla som množstvo ľudí, navštívila som rôzne projekty a môžem povedať, že kdekoľvek som išla, jedna téma sa znovu ukazovala ako veľmi kritická – „Ľubostné vzťahy“.

Nezáležalo na tom, či som sa stretla so psychoterapeutmi, šamanmi, alebo spoločenstvami – všade a stále som sa stretávala s absolútnym nedostatkom vedomostí o tom, čo robiť  v oblasti ľúbostných vzťahov. Stretla som krásnych ľudí, ktorí spoločne začali ľúbostné dobrodružstvo a ktorí si teraz vzájomne nevymenia ani jednu normálnu vetu.

Nasledujúca séria článkov, spracovaných podľa knihy Opening Up, autorky Tristan Taormino, približuje širokú škálu vzťahov spadajúcich pod označenie „otvorené“. Pri hľadani odpovede na otázku „Čo sú to vlastne otvorené vzťahy?“ je veľmi užitočné spoznať, koľko rôznych podôb môže takýto vzťah nadobudnúť. Jednou z dôležitých charakteristík otvoreného vzťahu je skutočnosť, že partneri v ňom nie sú pasívnymi prímateľmi vopred určenej schémy alebo tradičnej dogmy o tom, ako má vzťah vyzerať, ale naopak – sami sú aktívnimi tvorcami svojho vzťahu a nezriedka aj priekopníkmi na území, ktoré pred nimi nikto nezmapoval. Výsledkom takéhoto prístupu k utváraniu vzťahov je pestrá paleta životných príbehov, foriem a skúseností, ktorými ľudia prechádzajú. Časť z tejto pestrej palety sa snaží zmapovať aj séria článkov, rozdelená do niekoľkých častí:

Predpokladá sa, že láska je svojím poňatím jedinečná. Že sme sa zamilovali zväčša poznáme podľa citovej potreby a intenzity, ktorou nám túžba vyháňa z mysle myšlienky na kohokoľvek iného. Pokiaľ sme zamilovaní, naozaj zamilovaní, ľudové príslovie vraví, že máme oči len pre milovaného človeka – a čo je ešte dôležitejšie, on/ona má oči len pre nás!

Na minútku sa ale zastavme. Milujeme predsa svoje deti, nie? Milujeme svoju matku, otca? A potom je tu aj naša prvá láska, ktorá síce pominula, ale stále v našom srdci zaujíma zvláštne miesto. Keď sa nad tým zamyslíte, zistíte, že ľudské srdce ma skutočne väčšiu kapacitu, než mu prisudzujeme. Ale možno že práve toho sa obávame – toho, že naozaj môžeme milovať viac ľudí naraz, ale proste nechceme. Len málokto sa chce o milenca deliť s niekým iným, aj keď sme schopní milovať a starať sa o viac partnerov.

Volám sa Hana, mam 28 rokov, som šťastne vydatá. Dnes vám chcem s odstupom času porozprávať o troch rokoch môjho života, ktoré som prežila v otvorených vzťahoch. Koniec koncov, ľúbostných príbehov, na konci ktorých si Princ a Princezná pri svadobnom bozku sľubujú vernosť až do smrti, ste určite čítali už dosť. O otvorených vzťahoch sa však málo hovorí a ešte menej píše, tak sa to pokúsim zmeniť.

Na začiatok niečo o mne a o súkromí. Môj príbeh sa skutočne stal a chcem sa oň s vami podeliť. Pre ochranu súkromia všetkých zúčastnených však zmením mená osôb. Ostatné údaje ako vek, národnosť, vzdelanie a zamestnanie zodpovedajú realite.

Wow, toto bol ale pár! Boli sme nováčikovia, mali sme za sebou len zopár skúseností z klubov. V klube sme stretli aj ich a perfektne to do seba zapadlo. Na parkete sme to riadne rozpálili a napokon sme skončili na hotelovej izbe.

Súhlasili sme, že sa opäť stretneme a navečeriame sa spolu. Konverzácia plynula ľahko. Boli zábavní, profesionálni a sexi. Ona si obliekla koktailové šaty, ktoré boli komplimentom pre jej (ako som už vedel) dokonalú postavu. On bol tiež tip-top nahodený a jeho neskrývané sebavedomie a ľahký, nenútený humor v mojej žene rozochveli všetky struny. Ako sme sa rozprávali, flirtovali a kradmo dotýkali pod stolom, moja myseľ vzrušene zablúdila tam, kde by mohol tento večer skončiť.

Potom, ako odpoveď na nevinnú poznámku mojej ženy, prišla jeho otázka. „Vy nie ste kresťania, či hej?“

Stuhol som. Odpoveď na otázku bola a je „áno“. Ale bál som sa, že keď to poviem, bude ma to niečo stáť. Bol to sexi, inteligentný a zábavný pár. Chémia medzi nami bola úžasná. A boli sme dosť veľkí nováčikovia na to, aby sme si mysleli, že taký pár medzi swingermi len tak nenájdeme.

Existuje mnoho teórií o láske a žiarlivosti. Cieľom tohto článku nie je všetky tieto teórie preskúmať a popísať. Jedna vec je však istá: Každý vzťah so sebou prináša otázky, ktoré je potrebné riešiť. Vzťahy nám na jednej strane  dávajú možnosť prežiť hlboké spojenie s druhým človekom, zažiť pocit intimity, bezpečia, porozumenia, spriaznenosti a nepodmienenej lásky. Na druhej strane, každý vzťah je malé laboratórium, v ktorom do jednej skúmavky vložíte dvoch (alebo viacerých) ľudí a uvidíte čo z toho spojenia vzíde – explózia, bublinky alebo iná podoba transformácie.

Vo vzťahu s druhým človekom sa dotýkame najcitlivejších miest nášho vnútra, otvárame staré rany, konfrontujeme svojich vnútorných démonov a zažívame snáď každú známu emóciu. Vzťahy môžu byť  ťažké, bolestivé a frustrujúce. V konečnom dôsledku nám poskytujú šancu meniť samých seba, svoje správanie, učiť sa, vnútorne rásť, stávať sa silnejšími a zrelšími ľuďmi. Príležitosť pre osobný rast je jedným z dôvodov prečo má zmysel všetka tá nesmierna energia a práca, ktorú vzťahy zväčša vyžadujú.

Carl Ransom Rogers (* 8. január 1902,  † 4. február 1987) je rešpektovaný americký psychológ, predstaviteľ humanistickej psychológie, zakladateľ takzvanej nedirektívnej psychoterapie. Jeho kniha Stávame sa Partnermi bola prvý krát publikovaná v roku 1972, no aj dnes poskytuje veľmi svieži a netradičný pohľad na partnerské spolužitie.

V úvode knihy Rogers vysvetľuje svoj zámer ponúknuť mladým ľuďom niečo užitočné, niečo čo by im mohlo pomôcť v ich pionierskom snažení vytvárať a budovať nové formy manželstiev a alternatívnych spôsobov partnerského spolužitia. Vedený týmto zámerom sa rozhodol ukázať manželstvo znútra, obnažiť všetky boje, žiarlivosť, zmätok a zúfalstvo, ale aj nádej, odhodlanie a vieru, ktoré sprevádzajú partnerské spolužitie.

V prvej časti knihy autor v stručnosti vyrozpráva príbeh vlastného manželstva so svojou ženou Helen, ktoré vníma ako šťastné a láskyplné, aj keď sa tiež nevyhlo prekonávaniu problémov a ťažších období. V pasáži, kde spomína priaznivé faktory, ktoré mali vplyv na jeho manželské šťastie vyzdvihuje dôležitosť spoločného rastu: „Domnievam sa, že najzávažnejšie konštatovanie, ktoré by som mohol o našom manželstve vysloviť – a nedokážem ho adekvátne objasniť – je, že obaja sme boli vždy ochotní a dychtiví po tom, aby ten druhý rástol. Rástli sme ako individuality a v danom procese sme rástli spolu.“